Let nekonečnom
Letím nad lesom a stúpam. Za chvíľu som privysoko, aby som videla viac ako zelenú. Zrýchľovala som. Úniková rýchlosť nie je nič príjemné, ale už som sa skoro vymanila z gravitácie Zeme. Preletela som okolo mesiaca a pokračovala ďalej. V diaľke som zazrela Mars, ale blížila som sa k Slnku. vábilo ma ako moru svetlo lampy. No ešte som sa ani nepriblížila k elipse obehu Merkúru a už som priveľmi cítila teplo hviezdy, aby som to dokázala vydržať a musela som odbočiť. Na zároveň som ho obdivovala s prižmúrenými očami. Výrony plazmy rozrušovali jeho povrch. V neustálom tichu, takom nezvyčajnom po ruchu Zeme som pokračovala ďalej k iným hviezdam. Musela som privrieť oči, aby sa mi neurobilo zle od žalúdka pri mihaní svetielok pri tom, ako som prekonala rýchlosť svetla. Nechcela som stráviť v Slnečnej sústave celý život. V rýchlosti som minula pár malých hviezd, obyčajných trpaslíkov, relatívne chladných. Smerovala som k nejakým väčším. Nebolo ťažké uhádnuť, že si od nich budem musieť udržať niekoľkonásobne väčší odstup ako od mojej rodnej hviezdy, ale to ma netrápilo.
Obdivovala som obrazy okolo seba. Svetlo hviezd sa trblietalo. Ten pohľad, pri ktorom neprekážala žiadna atmosféra a nerušilo pouličné osvetlenie, bol očarujúci. Rozprávka, sen či fantázia všade okolo mňa. Ani diamantová šperkovnica, plná až po okraj, nemôže byť taká úchvatná. Usmievala som sa, to sa nedalo nesmiať pri takej nádhere, ktorá úplne upokojovala a napĺňala. Zároveň vedomie, aké sú od seba hviezdy vzdialené, aké sú obrovské a ja ich vidím iba ako rozkošné body blízko pri sebe, s rôznou intenzitou. Povedľa mňa som videla jedno z ramien Mliečnej cesty, kde boli hviezdy zoskupené ešte hustejšie, ak to vôbec bolo možné. Smerovalo k samému stredu galaxie. Ale ten bol za mnou. Bola som zvedavá na iné zákutia vesmíru, ako bola stará dobrá Mliečna cesta.
Všimla som si bod, kde som nevidela žiadne svetlo. Nebol veľký, ale aj tak ma desil. Tušila som, že by to mohla byť čierna diera, aj keď som si nebola istá. Nič vo vesmíre mi nepripadalo také hrôzostrašné, napriek tomu, že taká supernova, ba samotná blízkosť hviezd mohla byť rovnako zničujúca. Na druhej strane ma vždy fascinovali príbehy, v ktorých ľudia vymýšľali, že čierne diery sú len prechody do iných vesmírov. Hm... Bol by iný vesmír odlišný? Existujú iné vesmíry? Sú ako ten náš, s inou galaxiou ako Mliečna cesta, Slnečnou sústavou a inou Zemou? Bola som veľmi zvedavá... Ale obávala som sa a tak sa radšej vyhla čiernej diere širokým oblúkom.
Vesmír bol naozaj nekonečný. Už som letela tak dlho a ešte som prešla len pár galaxií. Bolo to únavné. Ale fascinujúce. Kým sa vrátim, ak sa vrátim, chcela som ešte obehnúť niekoľko miest, ktoré sa mi zdali nádherné. Obrazy okolo mňa sa stále menili. Hviezdy sa striedali, mihali a pri tom som sa hýbala iba ja. Obzrela som si všetko, čo sa len dalo, aj keď svojím spôsobom bolo veľa veci rovnakých. Kde tu okolo hviezd planétky, rôznych veľkostí i farieb, nejaké mesiace, možno ešte rozličnejšie. Pomaly som sa otáčala na návrat. Rozhodla som sa pre cestu z opačnej strany, aby som mrkla aj na ten stred Mliečnej cesty. Po ňom , som už začala jemne spomaľovať. Okolo Pluta som už zďaleka nešla tak rýchlo, ako inde. Zaletela som ešte k Saturnu, zvedavá na jeho prstenec. A potom už iba domov, k zelenomodrej planéte a vrátiť sa k rušnému kolobehu života...