Úvaha u ľuďoch
Cesta medzi zastaveniami. Prvé, druhé... ôsme. Ľudia sa hemžia okolo ako mravce. Po ôsmej ich už nie je veľmi veľa. Všetci sú v práci. Ten zvyšok prechádzajúci s nami uličkami, tvoriaci spoločnosť, sa náhli. Neustále. Za prácou, za rodinou, za povinnosťami a problémami. Trápenia im vidieť na tvári. Žijú v dvadsaťštyri hodinovom strese s neustálym strachom. Z čoho? Z neúspechu? Zo sklamania? Z pádu či zlyhania? Sú nervózni a vyčerpaní. Nenachádzajú potrebný pokoj. Iba výnimky sa tvária spokojne a šťastne...
Kráčam lesom. Cúvam s hlavou zaklonenou dozadu, aby som mohla vidieť koruny vysokánskych stromov, každý konár a nedávno vypučaný lístok. Svieži, zelený, plný energie. Les sa zase narodil, je jar, od lístkov sa odrážajú lúče neskorého slnka. Ten pohľad je fantastický. Zelená, modrá, hnedá, žltá. Všetko je plné života. Radosti zo života. Rýchleho, veselého pohybu. Kde tu prefrnkne nejaký vtáčik a jeho bratia a sestry veselo vyspevujú pieseň iskriacu radosťou. Tóny akoby sami žili a neboli iba zvukmi vpustenými z hrdiel. Nespúšťam oči z tej rozprávky. V skutočnosti sa nachádza neďaleko ľudských obydlí. Ľudia stratili pokoj s trvalým opustením nášho bývalého domova – lesa, prírody. Prestávajú sa tešiť a utápajú sa v depresiách. Namiesto prechádzky v rozprávke, skutočnej energickej rozprávke, sa napchávajú liekmi. Ich skutočný problém je, že prišli o radosť zo žitia a iba prežívajú. Zabudli, aké čarovné účinky má príroda. Ako pôsobí na ľudskú myseľ a psychiku. Aká je zelená liečivá pre ich ubolené, zalepené až nevidiace oči.
Sme opäť v meste. Vraciame sa ku kolobehu zhonu bez cieľa, medzi domami, ktoré nie sú domovmi a chýba v nich útulnosť. Chýba im tá iskierka z nadšených očí dieťaťa. Plahočíme sa ďalej, brodom povinností, ktoré na nás nahádzali a ktoré nestíhame spĺňať. Iba sa ďalej trápime a ponáhľame. Nevnímame horúce slnko nad nami, ktoré by nám chcelo vliať silu.
Cestou do školy či práce sa netešíme z vychádzajúceho slnka nad obzorom. Tá chvíľka úsmevu, ktorá by nás mohla zachrániť...